Cesta k prameňu 2 - O bohatstve, vzťahoch a požehnaní... (úryvok z knihy...)

O bohatstve, vzťahoch a požehnaní...

Nikdy sme neboli nejako extra materiálne bohatí. Ide samozrejme o to, čo si pod tým kto predstavuje. S rodičmi sme bývali v bytovke, ako auto sme mali najskôr bieleho, trojdverového Trabanta. Raz ho išiel otec trošku prestriekať a vtedy možno 5-6 ročná sestra Janka ho poprosila, či by ho nemohol prestriekať na 4-dverovú Škodovku, aby aj ona mala vzadu svoje dvere... :) No prešiel nejaký čas a jej predstava sa zhmotnila. Naši kúpili bielu Škodovku 105 L, s ktorou sme chodievali v letnej sezóne tak raz za 2 týždne na našu 150-ročnú chalupu do obce Devičany... Potom sa naši rozviedli a mali sme to teda pár rokov, že len tak tak... Mamina mala 2 práce, lebo otec nám prispieval teda že úplné minimum, tak som zarábal popri strednej a vysokej škole, čo sa dalo...

Keď sme sa potom s Dadkou zobrali, bývali sme v jednej izbe, v maminom dome. Nábytok sme mali taký starí, čo sme si olepili nejakou okrasnou fóliou... Keď sme sa potom presťahovali do Vinohradov, bývali sme tam v domčeku s manželkynou babičkou. Manželskú posteľ nám tvorili dve samostatne spojené postele, z ktorých jedna bola asi o 7 cm vyššia ako druhá... Cez okná nám zatekalo a keď bol väčší vietor, tak nám cez ne podfukovalo, až závesy lietali, že až... Naše prvé auto s Dadkou bol taktiež Trabant Combi, s ktorým sme si užili teda veľa parádnych zážitkov. Potom čo sme sa vrátil z brigády z Nemecka, sme si kúpili staršiu Škodu Forman...

Pár krát som už premýšľal, kedy sa to s človekom vlastne stane, že ako mladý moc toho nemá, tak pracuje, maká, snaží sa..., a stále nič. Tak maká ďalej, pracuje, snaží sa a stále nič... Tak maká ešte viac, snaží sa a... Zrazu má. Teda ak má „šťastie,“ ak sa mu darí a ak... 

Dnes by som povedal, že sme veľmi bohatí. Pritom nejde o exaktný materiálny stav, ale o niečo úplne iné... Máme všetko čo potrebujeme a ešte ďaleko viac. Mám za to, že človeku pre jeho vnútorný rast veľmi pomáha obdobie, kedy nič „nemá.“ Ako filozofovia hovoria, zažije onú „Ontogenetickú núdzu.“ Kedy naozaj už ide na hranu možností, kedy už ide naozaj o veľa. Prvé také som zažil, keď sa naši rozviedli. Nebolo za čo ísť do kina, ani pod Vianočným stromčekom sme nemali nič. V človeku sa tým stavom, ako sa hovorí – čím horšie, tým lepšie, aktivuje akási vnútorná sila, ktorá ho potom postará o to, aby bolo...

Druhé také obdobie som zažil potom, keď som s kolegami ukončil aktívne podnikanie v Trnave a 3 roky som len meditoval. Až nedávno sa mi dcérina spolužiačka zo ZŠ priznala, ako dcérka plakávala v škole z dôvodu, že my doma nič nemáme...

Za čias podnikania, snažil som sa aj vtedy prispievať rôznym ľuďom, projektom, aktivitám..., no stále som mal v sebe program, že nemáme. Že nemáme peniaze ako firma, že nemáme finančnú hojnosť ani doma... Čokoľvek bolo treba zabezpečiť, kúpiť, investovať..., vždy mi tam silno vyskočila projekcia: Ale veď nemáme... Až sme potom doma pár rokov fakt nemali – dokonca ako som pri svojej prvej samostatnej návšteve Indie prišiel o polovicu tovaru a pri ďalšej o všetko. Pritom to bolo za požičané peniaze. Takže nie, že sme nič nemali, v tej chvíli sme mali dlžobu tak niečo cez 8.000 €. Vtedy som si prešiel stavom, kedy sme naozaj nič nemali. Okrem toho tou kvalitou, že ja som to teraz svojou naivnosťou spôsobil... Prijal som ho tam, vyplakal sa pri Gange a od vtedy som si uvedomil, ako veľa toho máme. Moje vnútorné nastavenie sa zmenilo na pocit naplnenia. Na pocit radosti z toho, čo je. Bez ohľadu na absolútnu hodnotu. V podnikaní som mal pred 15-20 rokmi firemné auto na súkromné účely s „neobmedzeným“ tankovaním, 1.400 € mesačného preddavkového paušálu, telefón, nejaké „stravňáče,“ poukážky a ďalšie drobné benefity a na toto všetko som hovoril, že nemáme.

A keď som potom nemal žiaden fixný príjem, žiadne auto, žiadnu naftu do auta, žiadny telefón ani nič podobné, no začal som preciťovať takú hojnosť, že až...

V čom teda tkvie ono tajomstvo BOHATSTVA? V jednoduchosti sa to asi vyjadriť ani nedá. No keby som to mal skúsiť , tak poviem, že závisí od súladu so svojou dharmou – svojim predurčením, súladu s  vnútornou podstatou a so svojou aktuálnou vibráciou. V bytí, v prežívaní vo svojom strede, v zmysluplnosti života a v zdieľaní hojnosti...      

Ono totiž toto celé nezáleží len od vonkajších faktorov, ale aj od vnútorného nastavenia, od vnútornej vibrácie, ktorá je v nás. Od spokojnosti, pohody, úrovne prijatia, zosúladenia sa so životom, od miery pokory a vďačnosti, ktorú vyžarujeme... Samozrejme, že to súvisí aj s ďalšími faktormi, z ktorých niektoré vieme a niektoré nevieme ovplyvniť. No presne tak, ako sa o šťastí hovorí, že nemá nejaké charakteristické podmienky. Čo človek potrebuje na to, aby bol šťastný? Každý to má inak. Niekomu nestačia ani všetky úspechy či všetko bohatstvo sveta a niekto vie byť šťastný aj z ničoho. Šťastie je nepodmienené vonkajšími prejavmi, je to stav. Ktorý človek buď má, alebo občas zažíva, alebo hľadá cestu k nemu, alebo ho nemá... A veľmi podobne je to aj s bohatstvom...

Vzhľadom k tomu, že toto je tak preveľká téma, dovoľte prosím, aby som spomenul aspoň tri, pre mňa ak nie najdôležitejšie, tak mimoriadne dôležité faktory. 

Tým prvý je zdieľanie hojnosti. Vzhľadom k tomu, že som sa mu už venoval v tejto knihe, spomeniem len hlavné tézy. Tá najdôležitejšia:

Praj a bude Ti priané...  A hneď druhá po nej:

Ak ste boli obdarený nadobudnúť a zažívať hojnosť, tak ste boli obdarený aj jej zdieľaním...

Verte, že ak vám boh dal nejako veľkú nádobu hojnosti (nech je pritom akokoľvek malá) a vy ste ju z lásky, v úprimnosti a z presvedčenia rozdali, hneď vám dá väčšiu...

Tým druhým, nemenej dôležitým faktorom je súlad so svoju dharmou – teda predurčením. Z určitého duchovného pohľadu by sa dalo povedať, že na úrovni duší prišlo pred našim inkarnovaním sa sem k určitej dohode. Čo si sem prichádzame zažiť, naučiť sa, spôsobiť. Na to dostávame určité vybavenie a možnosti. V prípade, ak život zažívame v neprijatí a nezhode s týmto predurčením, má to svoje dôsledky. O následnom násilnom lámaní reality cez koleno napríklad kvantovaním a jeho možných dôsledkoch, som už písal...  

Neposledným faktorom v tejto oblasti je, nazvime to „Súlad rodu...“ Obrovsky totiž na toto vplýva aj podpora rodičov a náš vzťah s nimi. Inak neviem, či viete. Dávnejšie mi volala jedna terapeutka, ktorú zrazu začalo oslovovať výrazne viac ľudí práve s touto problematikou. Nevyrovnaný vzťah s rodičmi. Ako mám na mysli dospelý človek versus jeho rodič. A povedala pritom neskutočnú pravdu: Že človek, ktorý nemá harmonický vzťah so svojim rodičom, akoby nemal polovicu koreňov. A človek, ktorý nemá harmonický vzťah ani s jedným rodičom, akoby nemal korene vôbec...

Koľko energie, času, snahy, životnej sily potom musí takýto človek vynaložiť, aby si vykompenzoval chýbajúcu silu z „koreňov?“ A pritom stačí prejaviť trošku pokory, súcitu, uvedomenia, vďačnosti, nadhľadu, odstupu od veci..., prísť za rodičom (ego nechať doma), ospravedlniť sa, objať, prejaviť lásku, vďaku a je to... 

Aké JEDNO – DUCHÉ a pritom ako ZLO – ŽITÉ... Alebo často nedostupné... Presne takéto niečo som si uvedomil počas korony aj v opačnom garde. Zo strany rodiča smerom k deťom. Syn mi v jednom momente, mal práve 17 rokov a trénoval na toho Spartana hovorí, že tati, ja som zabehol 3 kilometre za 14 minút. Ja v tom na to, nie že by som sa vystatoval, ale skôr aby sa neuspokojil, nezakrnul, aby videl, že sa to dá aj lepšie..., myslel som si, že ho tým namotivujem..., som mu povedal, že: „Daník,  za 14 minút som to behal, keď som mal 11 rokov. Že v 17-tich som to už behal za 9.“ A on na to tak polozúfalo, že: „No jasné, ty si bol vo všetkom vždy najlepší, teba nikto neprekoná, no jasné...“

Vznikla z toho vo mne taká, akási nepekná energia a tak som sa nad tým celým trošku zamyslel. Precítil a prišiel na chybu systému, ktorý sa u nás deje. A tou chybou je to, že rodič celý život „vychováva“ svoje dieťa! Že 70 ročná mama generálka, dokáže sekať svoju 50 ročnú dcéru, svoje  dávno dospelé dieťa. Lebo ona je jej matka, lebo ona má pravdu! Lebo všetko musí byť podľa nej! Tým ho ale tak invaliduje, že až. Robí ho neplnohodnotným. Obrovsky ho tým oberá o jeho silu! Dáva mu najavo, že mu nedôveruje, že nie je stále schopné samostatne žiť, že je neplnohodnotné, nedospelé, lebo potrebuje držanie za ručičku. Toto spôsobuje obrovské defekty vo vzťahu. Nielen vo vzťahu mama – dieťa, ale aj vo vzťahoch toho 50-ročného človeka - dieťaťa. Ktoré sa prirodzene následne prejavujú na všetkých úrovniach bytia, samozrejme aj na zdraví... Už Aristoteles o tomto fenoméne kedysi dávno povedal, že: „Matka, ktorá nevychováva svoje dieťa, mu tým ubližuje. Ale matka, ktorá sa príliš stará o svoje dieťa, mu ubližuje dva krát...“

Aj preto sa všade v rozprávkach, starých príbehoch písalo, že išiel mladý človek do sveta na vandrovku a skôr než odišiel, prišiel si vypýtať požehnanie. Aj keď si išiel niekoho brať za manžela, často odkladali sobáš dovtedy, dokiaľ svojim príkladom, pracovitosťou, usilovnosťou, starostlivosťou...,  nepresvedčil rodičov, že sú si jeden druhého hodní, že si fakt budú rozumieť, že si sú navzájom „súdení,“ že spolu vytvoria dobrú rodinu, až kým s tým rodičia neboli úplne v súlade a nedali mladým POŽEHNANIE...

Za mňa vôbec nejde o formu tohto aktu. Či tam niekto pokľakol, či sa to podobalo pasovaniu za rytierov zo známych filmov... Alebo človek dostal nejaký rodový predmet po dedovi, po babičke, alebo sa k tomu urobil nejaký rodinný obrad... Išlo o prejavenie dôležitej formy súhlasu, že ÁNO, vychovali sme Ťa najlepšie ako sme vedeli, veríme Ti, dôverujeme Ti, a teraz leť! Leť Sokolík náš, nech sa deje čokoľvek, všade sme s Tebou. Nech sa Ti darí. Vyjadrujeme Ti našu podporu nás a celého rodu, všade kde budeš, stojíme za Tebou! Aby Ťa múdrosť Tvojich predkov, rozvaha, poznanie, skúsenosti... sprevádzali na Tvojich cestách... 

A teraz si túto silu požehnania porovnajte s tým príkladom z reálneho života, popísaným o pár riadkov vyššie, s tou 50 ročnou dcérou...

Iný príkladík, ktorý som sem doplnil na poslednú chvíľu: Náš 21 ročný syn dostal ponuku fotiť nejakú reklamnú kampaň v Dubaji. Už tretí týždeň sme mimo domu a vrátime sa o 10 dní. Práve dnes odlieta sám na 4 dni do Dubaja. Vyjadrili sme mu plnú podporu a súhlas na túto cestu. Ono išiel by tam, aj keby sme boli absolútne proti. Aj keď tam bude teraz sám, je to úplne iná kvalita bytia, to vedomie, že ho podporujeme, že ho máme radi, že sme tam s ním... Ako keby vedel, že sme boli proti tomu, aby  tam išiel a nesúhlasíme s tým... Pozor ale pri tomto na úprimnosť! Ak by sme nechceli aby tam išiel a mali by sme proti tomu pádne argumenty, tak by sme mu ich s láskou vyjadrili. Na ňom by už bolo, ako by sa rozhodol. A zase. Ak by sa aj napriek tomu rozhodol tam ísť, príjmeme to a vždy mu následne vyjadríme našu plnú podporu! Je to ako s tým kresleným vtipom dvoch mužov v daždi. Jeden sa mračí a druhý je nadšený. Ten čo sa mračí sa pýta: „Človeče ako môžete byť taký nadšený v takom hnusnom počasí?“ A ten druhý odpovedá: „No ono by pršalo, aj keby som nebol nadšený. Tak radšej som...“

A ako by to teda malo vlastne byť? Poďme si po radu do prírody... V prírode prísny, no starostlivý a citlivý rodič vychová svoje potomstvo a v určitom momente, samozrejme v rámci veľkej škály živočíšnych druhov máme rôzne prístupy a obrovskú rozmanitosť...) No obvykle v určitom okamihu, keď mláďa dospeje, tak ho rodič vyženie a ďalej ho vníma ako potravinového, či teritoriálneho konkurenta...

V Indii je na výchovu detí jedna neskutočná múdrosť: Do 5 rokov sa správaj k dieťaťu ako ku kráľovi. Od 5 – 15 rokov ako k otrokovi a od 15 ako k priateľovi. Myslím, že som toto už viac krát rozoberal v rôznych vysielaniach, možno aj v prvej knihe. Nehovorím, že len takto je to správne a nijako inak. Uvediem teda len toľko, že v zdravom, plnohodnotnom vývoji človeka, by si mal každý prejsť všetkými kvalitami. Tak aby mohol byť úplný... A nakoniec by malo prísť k momentu UZNANIA, kedy rodič uzná dieťa za plnohodnotne dospelé. Za ROVNOCENNÉ a prestane ho vychovávať z úrovne AUTORITY. Tým požehnaním mu odovzdá akoby časť svojej sily, uzná ho tým za plnohodnotné. Ďalej v živote následne pôsobí už len ako podpora, ochranca... ale už len z pozície akoby poradcu, priateľa... 

Keď má potom človek poriešené tieto úrovne – rodičov, deti, seba samého a prestáva riešiť tému „hojnosti“ akoby v „kŕči“, otvára sa mu svet, ktorý plynie v ľahkosti, zdraví, plynutí a láske. A k takejto vibrácii sa potom hojnosť dostaví sama, akoby úplne automaticky...

PS: Technike usporiadania vzťahu s predkami, alebo vlastne s kýmkoľvek, sa budeme venovať veľmi podrobne na záver, v špeciálnej časti... 

PS2 - knihu si môžete v predpredaji výhodnejšie objednať na tomto webe. Ďakujeme.

PS3: Zároveň vás týmto pozývame na krst knihy Cesta k prameňu 2 do Seredského domu kultúry (Divadelná sála) dňa 22.5.2025 o 18,00 hod. Stanete sa tak spolukrstiteľmi tohto nádherného diela. Program - beseda s autormi, spoločné spievanie mantier, krst samotný... Vstupné - príspevok 10 €. Viac info aj v fb udalosti: FB Udalosť Krst