Podstata a význam duchovného putovania - 2.Slovenská púť k prameňu Váhu...

Púť začneme spoločným zoznámením sa v našom ášrame na Novej Bani veľkým očistným - ohňovým obradom Yagna, spolubudovacou - párhodinovou dobrovoľníckou prácou a utužovacími spoločnými technikami... Prespíme a ráno vyrazíme smer Tatranský Kriváň... Putovať budeme pešo predbežne cez Sitno - Zvolen - Krpáčovo - až ku Kriváňu... Počas cesty zažijeme toho viac, ako si viete predstaviť. K tomu každodenná seberozvojová prax s prvkami jogy, meditácie, stišovania mysle, otužovania, zdravovedy, prežitia v prírode...

Čaká nás nočný pochod v tichu, spanie pod holým nebom, kúpanie sa v potokoch, prechod horským hrebeňom Nízkych Tatier, poznávanie húb a bylín, varenie z toho, čo máme alebo nájdeme..., k tomu večerné ohne, rozpravy, veľa srandy a hlbokého, transformačného sebapoznania, ktoré človeku môže spôsobiť také pozitívne zmeny, že až...

Aby som trošku priblížil podstatu a zmysel púte, vložím sem krátky úryvok z našej druhej pripravovanej knihy Cesta k prameňu 2, ktorý o nedlho výde:

Podstata a význam putovaní...

Mocná Monika (účastníčka, ktorá sa na 1. púti asi na šiesty deň "vzdala" a s láskou a naplnením jej zámeru sa vrátila domov...) bola naozaj mocná. Išla snami v tom roku ešte aj na 3. a 4.púť po Slovensku a obidve dokončila. Na tej tretej sme tak kráčali dolu kopcom z nejakej hory vedľa seba a zrazu mi hovorí: „Vieš ako som sa tam na tej prvej púti „vzdala“. Celý život som trpela traumou, ktorá mi spôsobovala zdravotné ochorenie. Žijeme s manželom v zahraničí, peniaze u nás nie sú problém. Absolvovala som už veľa, veľa rôznych vyšetrení, terapií, spôsobov liečby a nič mi v živote nepomohlo. No na tej vašej púti som cítila také vyčerpanie (Monika vážila niečo tipujem okolo 80 kg, možno o nejaké to kilečko viac, alebo menej) a spolu s batohom kráčať celé dni toľko kilometrov, to bola pre ňu teda riadna drina. Navyše únava a vyčerpanosť až na hranicu znesiteľnosti (trauma hraničiaca s „ohrozením života“) bola zosilnená hneď ďalšou silnou traumou – nedostatkom jedla, teda hladom...“

A v tom okamihu som pochopil význam a zmysel duchovnej askézy. Preto ju ľudia aplikujú v rôznych náboženstvách, filozofiách, terapiách... Že sa človek, nevediac si rady s vyliečením, očistením, transformovaním... nejakej traumy, si kontrolovane spôsobí ešte väčšiu traumu, ktorú ale má pod kontrolou a môže ju kedykoľvek vypnúť. Dobrovoľne sa vystaví silnejšej traume, ktorá pri dosiahnutí určitej úrovne možno až hraničiacej s ohrozením života, všetky menšie traumy stransformuje. Previbruje, prepíše, odstráni... No a Monika sa v tom procese z našej púte VYLIEČILA...

Prepojím teraz filozofiu putovania s prednáškou pre mňa obrovsky múdrej filozofky, fenomenologičky, prof. Anny Hogenovej, ktorá hovorí: (nasledovné riadky sú exaktným zápisom jej príhovoru z Prahy – december 2023, kde sme spoločne krstili knihu veľkého priateľa Sebastiana Praxa. Slová som zapisoval priamo do zápisníka on-line počas jej rozprávania. Je to mnou najcitlivejšie vyjadrený preklad jej slov o poznaní a podstate ľudského putovania).

„Na vandru, sa človek stretáva s tým, s čím je úplne zrastený. Normálne sa to spoznať nedá, lebo sme na tú ilúziu zvyknutí z prostredia. Z rodiny, z okolia, zo školy. Tá „cizota“ na ktorú narážame na vandru (púti) nás odhodí k tomu prameňu, z ktorého tečie náš život. Je to cesta „negatívna“ (ťažká, náročná...), je to cesta hľadania toho pravého miesta v živote. Podľa Platóna tam nachádzame niečo, čo nám chýba a my nevieme čo to je... Tam si ohmatáme tie situácie, ktoré sa nedajú predvídať, na ktoré sa skutočne nedá pripraviť. To skutočné zažijeme vtedy, keď zažijeme opak hojnosti života, to čo je blízko smrti. Keď to človek prežije aspoň čiastočne, tak sa mu otvoria horizonty, o ktorých ani len netušil, že sú...

Doma nikto nie je prorokom. Doma nikdy nemôžeme niektoré veci pochopiť, lebo tam sme pod lampou. Na to musíme ísť do „tmy“. A tam hľadať vlastný, skutočný „domov“. Domov duše. To je zmyslom toho prebývania tu. Človek totiž dnes nežije z vlastného, ale žije z predsunutých predstáv! Od maminky, od babičky... Do života totiž prirodzene patrí tá ontologická núdza – strach zo smrti. No my sa máme naučiť ho prijať a v pohode s ním žiť.

My sme stratili posvätnosť. Stratili sme prirodzenosť. Zostali sme odpojení. Potom všetko delegujeme na „odborníkov“ a všetko si chceme užívať len z roviny tohto sveta. Platón hovorí, že tú ontologickú núdzu musíme v sebe nájsť, aby nám umožnila zažívať skutočnú prítomnosť. Naozajstnú. Bez alkoholu, bylín a iných chemických preparátov. Heideger o tom hovorí, že iba v hľadaní stretávame hľadané. Hovorí, že ľudia konzumnej spoločnosti nechcú hľadať... Chcú si iba kúpiť to hľadanie. Chcú si iba kúpiť výsledok toho hľadania! Je potrebné neustále sa nalaďovať k tomu, čo prichádza. No k tomu je potrebné byť otvorení (prebúdzajúci sa). Preto Komenský hovoril o tom, že človek na to, aby skutočne dozrel, mal by po ukončení štúdií 2 roky putovať po Európe bez PEŇAZÍ...“

Ako Sir Antony Hopkins poznamenal, žijeme vo svete, kde je pohreb dôležitejší ako zosnulý a svadba dôležitejšia ako láska, vzhľad dôležitejšia ako myseľ. Žijeme v obalovej kultúre, kde vzhľad pohŕda obsahom.“

Koniec zápisu... Čo poviete, silné... Dal by som to vytesať do skaly a povinne vyvesiť v každom domove. Povinne denne opakovať...

Cena púte je 300 €, prihlásený je každý účastník po uhradení nevratnej zálohy 39 €. Prihlášky a viac info mailom na cestakpramenu@gmail.com s predmetom "Slovenská púť 2025" Po uhradení zálohy pošleme organizačné info (čo si zbaliť, kedy a kde sa presne začína a pod...) V cene púte je úvodný ohňový očistný obrad, vege večera, ubytovanie v ášrame. Sprevádzanie, komplet program počas putovania a spiatočný transport z Tatier na Novú Baňu...

Sprievodcovia púte: Daniel Máčovský ml. - masér, fyzioterapeut, zdravotník - medik, otužovanie, prežitie v prírode...

Dagmar Dayiesha Máčovská - bylinky, jemnocit, psychická podpora, sranda, zázemie púte...

Daniel Dayananda Swami - sebarozvoj, joga, meditácia, vnútorná práca a všetko ostatné...

V prípade, že vás úryvok o putovaní a poznatky z tej prvej púte zaujímavú viac, nech sa páči, tu je celá kapitola: 

Púť prebudenia 1

Tým že sa počas obmedzení kovidu nedalo akosi moc cestovať, prišla mi taká silná myšlienka o organizovaní peších pútí na Slovensku. Že prečo všetci potrebujú putovať v zahraničí, keď aj u nás máme krásne, silové miesta priam predurčené k duchovnému podujatiu...

Veď napríklad aj púť do Compostelly je len symbolická, veď sv.František tam nikdy nebol. A o  tom, či sú tam jeho pozostatky, alebo nie, sa stále vedú nekonečné spory, ktoré asi už nikto nerozrieši. Čo je ale na týchto duchovných miestach pravdou, že je jedno, či sa tam niečo stalo, či tam je niečo uložené... Za tie roky, desaťročia, stáročia..., sa tam tým putovaním, uctievaním, strádaním, modlitbami, obradmi, procesiami..., vytvorila tak neskutočne nádherná, silná, liečivá energia, že je to vlastne jedno. Táto ľuďmi vytvorená sila je to, čo teraz spôsobuje tie zázraky. Tak si hovorím, veď stačí len poprepájať tieto naše miesta, vytvoriť tradíciu a takú púť môžeme mať aj my tu.

Viacerí tibetskí, hinduistickí a budhistický mnísi, keď videli naše Vysoké Tatry povedali, že je to jedno z najsilnejších silových miest vôbec na Zemi. Dokonca som sa dopočul, že aj v Tatrách žilo mnoho svätcov v rôznych svätyniach a pustovniach...

Jediný rozdiel totiž medzi Tatrami a Himalájami z duchovného hľadiska je, že v Himalájach stále prebývajú posvätný sádhuovia, mnísi, svätci, jogíni, lámovia... v chrámoch, kláštoroch, jaskyniach, ášramoch... a v Tatrách už dávno nie. Tieto silné, uctievané, posvätné miesta veľmi zosilňujú, dopĺňajú a udržujú posvätnú silu priestoru. Že v Indických Himalájach nechodia ľudia zdolávať vysoké vrcholy – najvyššia hora Indie má pritom 7983 metrov a len 17 metrov je chýba do 8.000 m.n.m. Oni toto nepotrebujú. Dokonca tá duchovná sila úplne ochraňuje tieto posvätné bytosti, týchto strážcov pred veľkým turizmom a horolezeckým dobíjaním. Nepovolili tam ani komerčnú výstavbu hotelov, rezortov, lyžiarskych stredísk ako u nás...

Preto som cítil, že niekde by sa len predsa malo začať. Lenže cítil som sa akosi inak. Zatiaľ čo v ďalekej Indii sú ľudia v úplne cudzom prostredí, v tej duchovnej sile odkázaní viac menej iba na mňa a skupina drží zväčša pokope, tu na Slovensku to môže byť úplne iné. Navyše s tak dlhým peším putovaním som až také skúsenosti nemal. Preto som cítil, že by bolo vhodné nájsť partnera, ktorý by mi s tým pomohol. Dnes, keď už deti odrástli a nepotrebujú takú starostlivosť, tak je tým partnerom znovu Dadka. Ale k tomu sa ešte dostaneme...

Oslovil som preto veľkého priateľa Norberta Synčáka. No už takéto podobné spoločne s manželkou Juditkou organizoval. Síce, že sa viac presúvajú autami, no mávajú na nich aj 60 ľudí...

Tak som oslovil ďalšieho dobrého známeho, vhodného kandidáta, Martina Tháma a projekt bol na svete. Mali sme vtedy na určitý čas, také veľmi blízke pracovno-priateľské obdobie. Vydáme sa spolu k prameňu Slovenskej Gangy, k prameňu rieky Váh, do Vysokých Tatier. A vyrazíme z bájneho Sitna! Síce prameň rieky Váh nie je nikým exaktne stanovený, no to mi nerobilo až taký problém, veď mi si už nejaký nájdeme, vytvoríme. Mojou filozofiou bolo, aby sme vytvorili miesto, ku ktorému budú putovať všetci. Každý svojou cestou, svojim spôsobom. Tak ako aj životy máme každý v určitých ohľadoch nejaké iné, tak aj pútnickú cestu môžeme mať každý tú svoju. Niekto ľahšiu, kostrbatú, niekto takú, alebo onakú...

V duchu hesla, každý podľa seba, ale všetci spolu... Poznámka: Máme na Slovensku krásnu pútnickú cestu – Cestu Hrdinov SNP. Vedie naprieč Slovenskom z Dukly až na Bratislavský Devín. Všetkých partizánov, celý protifašistický odboj mám v obrovskej úcte, no cítim v tom pozadí toho tú vojnu. Úplne iná vibrácia, ako pokojná, posvätná, ducha rozvíjajúca púť z nížiny k „Himalájskym“ končiarom. Naša Slovenská „Cesta k prameňu...“

Aby sme sa trošku odlíšili od tejto knihy a vecami s ňou súvisiacimi, nazvali sme Púť „Cestou prebudenia“. Vyšiel som tým Martinovi v ústrety, aby sa necítil, že spoločne podporujeme čosi, v čom nie je úplne doma. Teraz ako to tu píšem s odstupom času, s tými všetkými skúsenosťami a následnými udalosťami na to pozerám, že toto som si mohol vtedy ustáť, ale nevadí...

Na prvú púť sa nám prihlásilo 21 ľudí. Bolo to niečo magické. Putovali sme celé dni. Jedli iba stroho, väčšinou to, čo sme mali so sebou, alebo čo sme našli. Spali sme v prírode pod širákom na krásnych miestach, v pravej Slovenskej divočine. No nebolo to ľahké. Denne 20 – 25 km s 9-15 kg batohmi na pleciach a celkom dosť v horúčavách (každý podľa svojich pripútaní, strachov a iluzórnych istôt...) Na 3.deň som vymyslel, že vzhľadom k teplotám vysoko presahujúcim 30 *C to budeme robiť ako stredomorský obyvatelia. Vstaneme ráno o 4, budeme putovať tak do 11 hod., potom veľká siesta do 16 hod. a pokračuje sa ďalej podľa situácie a síl, možno až do 21 hod.

Tá púť bola tak krásna, intenzívna a prínosná, že by sa dala o nej napísať samostatná kniha. Skúsim uviesť aspoň pár zaujímavých momentov...

Prvý deň sme vyšliapali iba z parkoviska pri tajchu Počúvadlo, kde sme nechali autá, hore na Sitno. Na vrchole som ľuďom povedal čosi o runách (runa znamená tajomstvo), a každý účastník si „naslepo“ vytiahol pre seba runu – posvätnú dreveno vyrezávanú jantru – symbol, na túto púť. Ja som si vytiahol runu, ktorú som nepoznal... V tej chvíli som nevedel čo znamená.... A znamenala toho teda, že preobrovsky moc...

Večer sme prespali priamo na hrade Sitno. Prišli sme tam už tak za silného súmraku, miesta na spanie sme si hľadali po tme. Urobili sme táborák, niečo pospievali a išlo sa spať. Všetci boli plní sily, viacmenej najedení, plní zásob, vody, nadšenia, očakávania... A tá rôznorodosť v skupine bola krásna...

Na druhý deň sme vstali skoro ráno. Spoločne si zacvičili, pomantrovali, pobalili a vyrazili. Zakrátko sme našli prameň vody. Tak sme si doplnili zásoby a šlapali ďalej. Išli sme tak akosi intuitívne, smer severo – východ, akoby na Vysoké Tatry. Pri prekračovaní jedného potoka spadol Peter do vody a dosť si na kameni udrel rameno. Rok predtým bol na púti v Compopstelle a keďže bola korona, nemal sa s kým ani o tom porozprávať. V jednom kuse každému rozprával ako tam robil toto, aké bolo toto, aké tamto. Dalo by sa povedať, že ho to malo trošku sprítomniť.

V jednom takom strmšom stupáku zostala Sonička úplne bledá. Akoby opadnutá bez sily, tesne pred úplným kolapsom. Sedela na zemi, medzi stromami v lístí. Tak nejak intuitívne som sa postavil za ňu a začal jej masírovať krk, šiju a hlavu. Martin si zobral píšťalku a začal s ňou krásne, veľmi zaujímavo hrať. Vznikol veľmi silný mystický okamih, kedy sa fakt niečo dialo.

Keď som po pár minútach skončil, bolo cítiť, že sa čosi stalo. Aj keď púť potom 1/3 ľudí nedokončila, Sonička vyšla nakoniec až na samý vrchol Kriváňu. Tak isto Ida mala na nohách otlaky, pľuzgiere hneď prvý deň, ešte sme ani na Sitna neboli. Pozerám na ňu, preboha dievča, to ako chceš takto putovať...? Aj ona prišla až do cieľa...

Naproti som iná účastníčka Janka, ktorá prvý deň ubiehala dopredu, že ona je zvyknutá na 100 km pochody a tak, to vzdala asi na 6-deň... Bolo tým krásne vidieť, ako nezáleží od fyzickej kondície, od prakticky žiadnych „vonkajších“ podmienok, ale od miery vnútorného súladu, svojich vlastných záťaží a sily viery. Odhodlania, mentálnej odolnosti a ešte pár ďalších, zaujímavých prvkov...

Zaujímavá bola hneď druhá noc, kde sme sa dostali kdesi medzi Krupinou, a Banskou Štiavnicou do takého pásma, že asi 30 km nič. Len divoký les... Niekedy okolo obeda sme ešte natrafili na prameň vody, doplnili zásoby a bolo. Večer unavení, špinaví, spotení..., bez prístupu k vode v takom teple, bol prvou dosť náročnou skúškou pre mnohých. Vo veľkom spoločnom kruhu sme si všetci dali prívlastky pre túto púť. Popredstavovali sme sa a následne zvolený prívlastok začínajúci na začiatočné písmeno krstného mena mal vyjadrovať akúsi podstatu človeka pre túto púť. Napríklad Monika bola Mocná, Janka Jahodová, a Fedor bol Fešný...

Ďalší deň sme našli stromovú veľkú hubu sírovec. Je to jedna z najchutnejších našich húb vôbec. Má krásne žltú farbu a keď ju uvaríte, chutí takmer ako kuracie prsia. Porozrezávali sme ju na kúsky a napchali do ešusov. Dostali sme sa k civilizácii, kde nám pani v prvom dome pri takom jazere vybrala domáce syry, malo, domáci chlieb... Keď sme sa jej opýtali, ako sa môžeme odvďačiť, nechcela peniaze. Poprosila nás, len aby sme sa za ňu a jej manžela pomodlili...

Okúpali sme sa v jazere, poďakovali a vyrazili ďalej. Chvíľami som sa cítil ako putujúci Gandalf v Pánovi prsteňov. Bolo to magické... Večer, kdesi pri Zvolene na takej lúke pri prameni vody sme ten sírovec spoločne uvarili v kotlíku a to bola teda hostina. Aj keď...

Na to miesto sme sa dostali prejdením cez neskutočný stupák. Taký strmý kopec v lese som ešte asi nezažil. Bolo to čosi nad sily niektorých. Pomáhali sme si preskupením vecí v ruksakoch, vynášaním ruksakov niektorým slabším, podopieraním...

Kotlík sme mali asi 8 litrový, no a ak si predstavíte, že aj keď pretekal krajmi, celých 8 litrov sa tam nezmestilo. Tak tam bolo možno 7. No a sedem litrov deleno 21 hocijako výde len 3 dcl čohosi teplého. Voda, žihlava, sýrovec, nejaké zrno a šošovica... takú dobrotu si človek len tak niekde nedá...

Ďalší deň sme prešli cez mesto Zvolen, mal som pocit, že aká paráda, to už sme hádam v polovici. Vodu sme si naberali na konci Zvolena, na cintoríne, kde som už podľa navigácie cez mapy.cz zistil, že práve ideme po Slovenskej časti Svätojakubskej cesty. Takže predsa len tá Compostella, len teda opačným smerom... No keď som uvidel mapu a pomer cesty za nami a pred nami, boli sme ledva v prvej tretine...

Večer sme prespali kdesi na kraji lesa a ráno vyrazili. Takto z opisu to vyzerá fajn, jednoducho a príjemne. No otlaky mala v tej chvíli asi polovica zájazdu. Ida, skúsená tým, že ju to chytilo ako prvú, sa stala púťovou lepičkou otlakov. Lepila ich ľuďom kobercovou páskou a stala sa v tom fakt profíčkou. A nielen to. Dalo by sa povedať, že najčastejším „pacientom“ Idy, bol náš spolupútnik Mirek. Tak často mu bolo potrebné lepiť otlaky páskou, až sa zblížili natoľko, že sa stali životnými partnermi. Aj to môže byť dôsledkom takéhoto dobrodružstva...

Ako sme tak už celkom zladení samotným putovaním plynuli čoraz vo väčšom súlade. Na jednej križovatke ciest kdesi tuším na piaty deň, nám oznámila Mocná Monika, že ona tu končí. Mala tak krásny, spokojný a vyrovnaný výraz v tvári, že až. Že je úplne šťastná, že jej púť priniesla všetko, po čo si sem prišla, že je nám veľmi, ale veľmi vďačná a že ide domov. Videli sme v diaľke takú dedinku pred nami a boli sme rozhodnutí, že sa tam určite zastavíme v krčme. Boli možno tak 4 hodiny poobede, tuším piatok a my sme Moniku začali presvedčovať, aby ešte vydržala a potiahla to snami do tej dediny, že tam si dá kofolku, nejaký keksíček, odpočinieme si a bude všetko vidieť nejako inak. No Monika už bola silno rozhodnutá, že končí. Už zavolala manželovi, ktorí už bol na ceste pre ňu. Po tejto informácii len niekto veľmi srandovne na odľahčenie poznamenal, že mu určite skazila pekne vyzerajúci víkend. Tak sme sa trošku nasmiali, s Monikou sa rozlúčili a putovali ďalej...

Tu je teraz ten úryvok už popísaný vyššie a potom zase pokračuje...:

Druhá v poradí sa „vzdala“ Jahodová Janka. Odišla bez výstrahy, bez rozlúčky, zvláštne, potichu. Bolo to ešte v ten istý večer, ako Monika. Janka pritom behala ako kamzík, bola údajne účastníčkou mnohých 100 km pochodov. Ono tu je presne vidieť, že nejde len o to fyzično. Na Himalájskych púťach sa nám bežne stáva, že 62 ročná žena bez tréningu behá po cestičkách ako nič a 30 ročný mladý muž odpadáva a lapá po dychu ako pred umretím...

Tiež bolo pre mňa ďalším výrazným momentom kdesi pri Podbrezovej, kde v jeden deň, tuším to bol môj menovec Daniel, totálne zbledol a nevládal. Ale totálne. Medzitým sa totiž od nás odpojil ešte Dalibor, že má toho teraz v práci a doma veľa a nemôže pokračovať s nami ďalej... Daniel bol v ten deň úplne opustený, povedal by som až stečený. Dovtedy väčšinou okrem svojej batožiny nosil ešte aj spoločnú gitaru, druhým proviant, a v ten deň takto... Zrazu niekedy tesne poobede vysvitlo, že jeho svokrovci majú kdesi blízko, asi 5 kilometrov od miesta, ktorým sme prechádzali chatu a úplnou „náhodou“ sú práve na nej. Nikto z nás pritom netušil kadiaľ pôjdeme, ale teda išli sme práve okolo chaty jeho rodiny. Tak ho táto predstava úplne na smrť zmoreného a vyčerpaného ovládla, a už sme sa lúčili na jednej križovatke pod lesíkom...

Ono ako sa hovorí, tá psychosomatika (to podvedomie), to je skutočná potvora... No celkovo sme zažili veľa, veľa srandy, zábavy poznania, malú skupinovú krízu, kopec cvičení, otužovania, spevov, a silných momentov. Ako putujúcich ubúdalo, každodennej jednej polievky z kotlíka bolo čoraz viac. Tí, čo vyzerali najsilnejšie odpadávali a z tých najslabších, sa stávali silní. Výrazným momentom bol príchod do Podbrezovej, kedy nás zastihla silná búrka. Peter, ten absolvent púte do Compostelly, ktorý nevypočul upozornenie z potoka a stále bol vedomým, pozornosťou, rozprávaním na svojej Compostelle, zle stúpil, vyvrtol si členok a skončil v nemocnici na ošetrení. Púť sa preňho na druhý deň takisto skončila a členok ho ešte asi pol roka riadne bolel. Nasledovalo Krpáčovo, deň voľna na miestnom plese. Pred prechodom cez Nízke Tatry a Chatu M.R.Štefánika som na jednej zastávke nevydržal a pozrel si, čo znamená tá RUNA zo Sitna. Mal som so sebou takú pútmnickú palicu, do ktorej som si ju živicou vlepil a teda teraz počúvajte. Teda čítajte: Bola to runa: OTHILA. Predstavuje ODLÚČENIE - ROZCHOD. Na webe som našiel nasledovný popis: Runa radikálneho odlúčenia od vecí, ktoré nie sú pre vás dobré. Môžu to byť napríklad vzťahy s ľuďmi, s ktorými ste si nikdy nerozumeli a ktorí vás neprijímali takých, akí ste... Je to koniec a nový začiatok. Neplačte a nebuďte smutní. Muselo to tak byť, aby vzniklo niečo nové. Je čas ustúpiť do úzadia, aby ste zistili kto ste a kto to s vami myslí naozaj vážne. Keď to budete vedieť, bude vás to viesť a stanete sa úspešnými. Pôsobia tú vyššie sily, odpor situáciu ešte zhoršuje. Ak novému smerovaniu poviete áno, čoskoro sa objavia nové perspektívy.

Minulosť sa prejavuje a ovplyvňuje prítomnosť. Je na čase zbaviť sa starých záťaží. Minulosť musí ísť bokom. Možno vám príde do cesty dedičstvo. Môžete dosiahnuť to, čo sa iným pred vami nepodarilo. Obrátene: odpor bolesť iba zhoršuje! Pustite to, je najdôležitejším posolstvom tejto runy!“

Chápete...? A toto sa v časovej chronológii udialo pred tým, ako som s mladou ženou odišiel na cestu jej uzdravenia, predtým, ako som o tom povedal doma... To sú iné „náhody...“

Po prejdení hrebeňa sme prenocovali v Nízkych Tatrách na divoko pri potoku aj so stretnutím miestnych správcov lesa... Následné Termálne kúpele v Liptovskom Jáne nás trošku vzpružili pred záverečnou časťou...

Veľmi silným miestom pre mňa bol sútok Bieleho a Čierneho Váhu pri Královej Lehote aj s duchovným centrom neďaleko. Volá sa to tuším Ranč Kráľová Lehota. Objavili sme ho len tak, prechádzaním okolo. Bolo tam plážové volejbalové ihrisko, na ktorom sme takí ubolení, dootlakovaní, zničení..., zahrali volejbalový zápas ako o život, ako keby nám nič ani nebolo...

A Kriváň. Pod Kriváň na 3 studničky, ktoré sme označili za Prameň Váhu, sme dorazili 14-ti. Pocitovo sme to zhodnotili, že toto nám stačí. Napriek tomu pokračovali 4 odvážlivci až na Kriváň, ktorí tesne poobede dosiahli vrchol. Medzi nimi bola aj Sonička, ktorej druhý deň bolo tak zle, že keby sme s Martinom neboli takí skúsení sprievodcovia, tak by to v tej chvíli možno aj zabalila. A pri určitom vedení, miernej pomoci a vlastnom odhodlaní, ajhľa aká sila sa z nej nakoniec uvoľnila...

Každý človek, ktorý zvládol túto púť, dnes v priestore niečo znamená. Tá sila, tá kompetencia, ktorá v človeku vznikne zvládnutím takejto skúšky človeka tak posilní, sa totiž v každom aktivuje vždy pri akejkoľvek životnej záťaži. Akonáhle si človek spomenie na to, čo tu dokázal, zvládol..., tak zvládne čokoľvek...